Stopy Josefa Vavrouška na Slovensku

Odkaz Josefa Vavrouška ako stále aktuálnejšia výzva

Kto bol a čím pre nás zostáva Josef Vavroušek? Odpoveď na túto otázku je paradoxne ťažšia pre tých, ktorí ho poznali dobre, ako pre tých, ktorí ho poznali menej, alebo len v niektorej z oblastí jeho pôsobenia. Bol totiž osobnosťou mimoriadne mnohorozmernou.

Najskôr mu učarila technika, mechanika, neskôr systémové inžinierstvo. Paralelne, sprvoti emocionálne (cez horolezectvo a vodáctvo), neskôr aj racionálne: príroda (preto aj ten neskorší záujem o ekológiu a environmentalistiku). Ako najmladší účastník študentskej expedície Lambaréné sa stáva nielen cestovateľom, ale aj znalcom tretieho sveta a najmä jeho najchudobnejšej a najproblémovejšej časti: Afriky. Tu sa rodí Vavroušek humanista, aktivista, charitatívny pracovník, filantrop.

Po návrate domov odmietne obetovať svoje presvedčenie kariére, a preto žije viac-menej v ústraní. Ale jeho osobný a profesionálny záujem získava nový rozmer: spoločenskovedný. Od sociológie až po verejnú politiku. Čo je však vari najdôležitejšie a najneobvyklejšie, nič zo spomínaných rôznorodých a zdanlivo až protirečivých záujmov a backgroundov si v prípade Josefa Vavrouška neprotirečí.

Systémové myslenie, hoci pôvodne inžinierske, je kľúčom k pochopeniu fungovania prírodných, rovnako ako aj spoločenských systémov a celkovej organizácie spoločnosti. Technické vzdelanie ho však aj vždy znova a znova vracia do reálu kauzalít, exaktných čísiel a poctivej verifikácie hypotéz. Učí ho nezabudnúť na nič podstatné, vrátane zdanlivých detailov, lebo vie, že keď sa zanedbá čokoľvek, nebude to s najväčšou pravdepodobnosťou fungovať. Technické, prírodovedné a spoločenskovedné vzdelanie, systémový prístup, ale aj permanentné hľadanie harmónie vo vzťahu medzi človekom a prírodou ho vedú k tomu, že vidí za horizont izolovaného fenoménu spoločnosti, ale aj jej prostredia. Je mu bytostne blízka komplexnosť,  syntéza, vyjadrenie ktorej čoskoro objaví v koncepcii trvalej udržateľnosti, ktorej celosvetovým protagonistom sa stáva dávnom predtým, než založí Společnost pro trvale udržitelný život. Ale ani v každodennom živote nemá rád extrémne, jednostranne zamerané postoje. Nie je fundamentalista. Zvažuje ZA a PROTI všetkých reálne predstaviteľných alternatív, variantov a vývojových scenárov.

Všetky predchádzajúce vedomosti, skúsenosti a ideály sa v ňom začínajú s novou silou prebúdzať a integrovať  v polovici  80-tych rokov. Stáva sa zodpovedným za projekt prognózy vývoja životného prostredia v Československu a bez váhania uplatňuje pri jeho tvorbe systémový prístup. Začína sa angažovať v  Ekologickej sekcii Biologickej spoločnosti pri vtedajšej Československej akadémii vied. Tam zhromažďuje okolo seba potentný tím nezávislých odborníkov z rôznych oblastí, organizuje povestné pracovné semináre a napokon, v roku 1988 vydáva a distribuuje - v spolupráci s Bedřichom Moldanom a širokým kolektívom spoluautorov (i napriek oficiálnemu zákazu) – kolektívne kritické dielo Správa o stave Životného prostredia v Československu.

Cestuje po celej republike a diskutuje o svojom návrhu prognózy vari so všetkými kompetentnými. Nové obzory mu otvára niekoľkotýždňová stáž na Environmentálnej agentúre USA (EPA). To už intenzívne spolupracuje nielen s českými environmentalistami okolo časopisu NIKA, ale aj so slovenskými ochranármi z Mestskej organizácie Slovenského zväzu ochrancov prírody a krajiny v Bratislave, pričom sa podieľa i na vzniku a následnej obhajobe ich vari najznámejšieho počinu: apelatívnej publikácie Bratislava/nahlas, ktorá, podľa vyjadrenia Václava Havla plní na Slovensku podobnú úlohu ako Charta 77 v Čechách. Vstupuje do zásadných polemík s mocou: či už na tému kontroverznej Sústavy dunajských vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, alebo vo veci spoločensky škodlivého utajovania informácií o stave a vývoji životného prostredia. Využíva na to aj svoje zahraničné kontakty: od Európskeho environmentálneho bureau (EEB) až po Európsky parlament.

Od 8. decembra 1989, kedy ho 150-členné reprezentatívne Fórum ochrancov a tvorcov životného prostredia na Slovensku oficiálne navrhlo do funkcie podpredsedu federálnej vlády so zodpovednosťou za životné prostredie, sa začína zaoberať myšlienkou, ako takýto ústredný orgán štátnej správy vytvoriť. Trvá to pol roka a vyžaduje to kvantum krokov, od zmeny ústavného zákona, cez prelomenie odporu v parlamente, až po sústredenie ľudských, prevádzkových, rozpočtových a iných kapacít, potrebných na vybudovanie novej inštitúcie „na zelenej lúke“. Navyše vo chvíli, keď väčšinu kompetentných odborníkov, ktorí prichádzali do úvahy ako profesionálni pracovníci takéhoto telesa, práve čerstvo zamestnalo České MŽP. Ale Vavroušek to popri všetkých iných svojich aktivitách dokázal a Federálny výbor pre životné prostredie bol od prvého až do posledného dňa svojej existencie centrom hektických aktivít, ale i príkladom toho, že aj centrálna inštitúcia môže byť užitočná a efektívna, ale aj pro-aktívna, ústretová až priateľská. 

Je až neuveriteľné, čo dokázal Federálny výbor pod jeho vedením vo veľmi limitovaných podmienkach, počas dvoch rokov svoje existencie iniciovať, urobiť, presadiť, podporiť... Spor s odporcami starostlivosti o životné prostredie vo vláde a v parlamente, polemika s technokratmi i ekonomistami, nové zákony, koncepčné materiály, medzinárodné dohovory, projekty, granty, konferencie, publikácie, vyhlásenia, výchovno-osvetové aktivity, iniciatívy (napríklad vystúpenie pred výbormi maďarského parlamentu na tému vodné diela na Dunaji), zavádzanie progresívnych prístupov, práca v teréne, konkrétna pomoc stovkám jednotlivcov a inštitúcií ...

Na jar 1990 na konferenciách v Dubline a Bergene Vavroušek  spoluvytvára základy systematickej celoeurópskej spolupráce v oblasti životného prostredia, aby o púhy rok neskôr dostala táto jeho iniciatíva konkrétnu podobu na zámku Dobříš.

Ale blíži sa i Summit Zeme v Rio de Janeiro a Vavroušek burcuje nielen Československo, ale celý postkomunistický región strednej a východnej Európy, aby nezostal v roli pasívneho diváka, ale aby sa aktívne zapojil do prípravy a priebehu summitu. V záujme toho podnikne viacero iniciatív, vrátane zorganizovania konferencie ministrov regiónu v Tatranskej Kotline, regionálneho stredoeurópskeho Verejného fóra v Prahe, lobbingu medzi kolegami, ministrami životného prostredia,  či dvoch tlačových konferencií v samotnom Riu. Ale jeho ambície siahajú ďalej a vyššie. Vidí, že napriek pekným slovám reálne inštitucionálne zakotvenie a pozícia a podpora ochrany životného prostredia v štruktúre Organizácie spojených národov sú nedostatočné. Navrhuje preto reformu OSN, ktorá by tento stav zmenila a snaží sa získať pre svoj návrh podporu. Ale, podobne ako v prípade mnohých iných nadčasových iniciatív a vízií, Československo ani svet na túto potrebnú zmenu ešte nedozreli.

  Keď v roku 1995 vyšiel historicky prvý odpočet stavu európskeho životného prostredia, v jeho úvode sa písalo, že duchovným otcom celého procesu, nazvaného  Životné prostredie pre Európu, bol práve Josef Vavroušek. Spomenutá správa má výstižný podtitul – Dobříš assessment – Dobříšske hodnotenie. To preto, lebo celý proces Životné prostredie pre Európu sa začal písať v júni 1991 na zámku Dobříš v bývalom Československu. Práve tam sa totiž konala prvá Pan-európska konferencia ministrov životného prostredia. A jej iniciátorom a hlavným organizátorom bol práve Josef Vavroušek. Snažil sa vtlačiť dobříšskej konferencii svoj pohľad na  náš kontinent, ktorý vnímal ako jednotný, veľmi krehký ekosystém, trpiaci mnohými environmentálnymi problémami, riešenie ktorých si vyžaduje intenzívnu a dobre koordinovanú starostlivosť. A to ako na národnej, tak aj na medzinárodnej úrovni. Ale nielen to. Celoeurópske snahy o zlepšenie životného prostredia na našom kontinente sa v Dobříši považovali za najsľubnejšiu platformu pre žiaducu integráciu východnej a západnej Európy, rozdelenej štyri desaťročia Železnou oponou. Malo ísť o integráciu na báze spoločného prechodu na trajektóriu trvalej udržateľnosti. Nikdy predtým, a žiaľ ani potom - napriek všetkým integračným kampaniam a rituálom - sa táto vízia nezdala byť taká reálna, ako práve v časoch Dobříše.

Svedčia o tom aj závery dobříšskej konferencie, ktoré boli veľmi sľubné. Ministri sa tu o.i. zaviazali:

a/ zlepšiť Európsky informačný a monitorovací systém životného prostredia a urýchlene ustanoviť Európsku agentúru pre životné prostredie, ako inštitúciu Európskeho spoločenstva (dnešnej EÚ – pozn. aut.), ktorá by bola otvorená aj pre nečlenov ES;

b/ koordinovať európsku legislatívu, programy a politiku v oblasti životného prostredia, vrátane regionálnych programov, programov pre veľké povodia a také dopravné systémy, ktoré rešpektujú životné prostredie;

c/ pokračovať v diskusii o zásadných zmenách v hierarchii ľudských hodnôt a spôsoboch správania sa;

d/ zlepšiť fungovanie jestvujúcich medzinárodných organizácií, zameraných na životné prostredie a integrovať environmentálnu dimenziu do systému OSN;

e/ zintenzívniť ochranu prírody v Európe;

f/ do konca r. 1993 publikovať správu „Stav životného prostredia v Európe“ a v pravidelných intervaloch ju aktualizovať;

g/ zorganizovať  podobnú pan-európsku konferenciu ministrov životného prostredia vo Švajčiarskej konfederácii.

Čo sa z týchto zámerov podarilo uskutočniť? Pomerne veľa, aj keď vari nič nie v ideálnej podobe. Poďme po rade.

Prvý záväzok sa splnil v podobe vzniku Európskej environmentálnej agentúry so sídlom v Kodani, ktorá má skutočne celoeurópsku pôsobnosť. Do života sa uviedli nové monitorovacie mechanizmy, o.i. systém CORINE LAND COVER, ktorý slúži na vyhodnocovanie stavu a zmien využitia zeme a krajinnej pokrývky.

Určitý pokrok nastal aj vo sfére súvisiacej s druhým záväzkom. Jednoznačne sa to týka rozšírenej EÚ, ktorá má dnes dvakrát toľko členov, ako v časoch Dobříšskej konferencie, ale aspoň sprostredkovane aj ostatných európskych krajín, signatárov európskych dohovorov, či  dohovorov Európskej hospodárskej komisie (EHK OSN).

Vo fungovaní medzinárodných inštitúcií, zameraných na životné prostredie, veľký pokrok od čias Dobříše nenastal. K reforme OSN podľa predstáv Josefa Vavrouška dosiaľ nedošlo, hoci na Svetovom summite o trvalej udržateľnosti v Johannesburgu sa k niečomu podobnému  práve z iniciatívy Európskej únie schyľovalo. Ale napokon pre odpor Spojených štátov to nevyšlo. Čo viac-menej funguje, to je práve už spomínaný proces Životné prostredie pre Európu na pôde EHK.

Piaty záväzok z Dobříše hovorí o zintenzívnení ochrany európskej prírody. Tu sú výsledky nejednoznačné: viac negatívne, ako pozitívne. Európska príroda ďalej chátra a zvlášť na východ od bývalej Železnej opony čelí novým výzvam a hrozbám. Napríklad zo strany automobilového boomu, nie vždy domyslenej  výstavby diaľnic a vodných diel, ťažby surovín, neregulovanej výstavby či komerčného cestovného ruchu. Vo sfére inštitucionálnej by mal byť v tomto smere prínosom často diskutovaný  program ochrany európskych prírodných hodnôt mimoriadneho (celoeurópskeho) významu:  Natura 2000.

Jednoznačne sa plní záväzok č. 6, a to v podobe už spomínaných Dobříšskych hodnotení, ktoré predstavujú unikátnu, na dáta, fakty i hodnotenia bohatú správu o stave životného prostredia Európy. 

A po 7. : Od Dobříše sa uskutočnila nielen konferencia vo švajčiarskom Luzerne, ale po nej aj ďalších šesť: v bulharskej Sofii, dánskom Aarhuse, ukrajinskom Kyjeve, srbskom Belehrade, kazašskej Astane a gruzínskom Batumi. Každá z nich mala svoje silnejšie i slabšie stránky, ale všetky priniesli niečo nové, niečo, čo systému starostlivosti o ŽP Európy dá nové kontúry a pravidlá.

Ako ste si možno všimli, vynechali sme zmienku o plnení záväzku č. 3, týkajúcom sa hodnôt pre udržateľnú budúcnosť. Vari na žiadnom zo spomenutých bodov programu nezáležalo Josefovi Vavrouškovi tak, ako práve na tomto. V rozširujúcej sa Európe sa síce veľa hovorí o hodnotách, ale čím ďalej tým viac nad nimi víťazia kompromisy, povrchné postoje a pragmatické záujmy. A tak to vyzerá aj s tretím záväzkom  z  Dobříše a jeho miestom v európskej environmentálnej agende. Už na prvej konferencii nasledujúcej po Dobříši, ktorá sa konala v Luzerne, tento rozmer v zameraní ministerského programu chýbal. Do luzernského Memoranda, ktorým európski ochranári apelovali na ministrov, Vavroušek okrem iného napísal aj toto:

„Koreňom všetkých príčin globálnych environmentálnych problémov je jeden kľúčový faktor: konkrétne ľudské hodnoty, ktorými je presiaknutá, alebo determinovaná naša euroamerická či „severná“ kultúra.

Sebectvo, hedonizmus a ziskuchtivosť sú hlavným hnacími silami „severných“ ekonomík, ale súčasne jedmi, ktoré otravujú vzťahy medzi ľuďmi, rovnako ako aj medzi ľudskou spoločnosťou a prírodou.

Vyhnúť sa nebezpečenstvám plynúcim z ďalšieho znečisťovania vzduchu a vody, sociálnych výbuchov, anarchie,  reťazových bankrotov, násilia a kriminality, ako aj ohromných migračných vĺn, smerujúcich z Východu a Juhu na Západ a Sever na jednej strane a odvrátiť nebezpečenstvá spojené s pokračovaním egoistického a plytvajúceho západného spôsobu života na strane druhej, sa dá jedine prostredníctvom pan-európskej kooperácie, založenej na našom zmysle pre solidaritu a prirodzenú zodpovednosť.

Musíme nájsť rovnováhu medzi ľudským právami a slobodou na jednej strane a ľudskou zodpovednosťou za ostatné bytosti a celú planétu Zem na strane druhej, medzi individualizmom a kolektivizmom, medzi sebauspokojovaním a rešpektovaním prírody...

Úlohy, o ktorých hovoríme, sú pravdepodobne najdôležitejšími úlohami našej doby ...“

Bolo to skvelé a málokto s tým mohol úprimne nesúhlasiť. A predsa ... Viac ako Európa ho vtedy pochopila environmentálna Amerika: Manželia Meadowsovci, Amory Lovins, Hasel Henderson, Susan Murcott, tzv. Balatonská skupina ...

O tom, ako by vnímal  a hodnotil náš vstup do EÚ, vývoj environmentálnej politiky a diplomacie čí súčasný cynizmus vrcholných predstaviteľov (nielen) oboch našich štátov vo vzťahu k utečencom, sa dá uvažovať len v hypotetickej rovine.

Vzhľadom na svoje varovania pred vznikom novej opony rozdeľujúcej Európu, tentoraz nie železnej, ale elektronickej či informačnej, i vzhľadom na to, že vždy tvrdil, že životné prostredie nepozná hranice, si myslím, že Vavroušek by rozšírenie EÚ o štáty stredo-východnej Európy zrejme privítal, aj keď (asi) nie celkom bez obáv.

Navyše, hoci mysliteľ, vychádzajúci z európskych duchovných princípov humanizmu, presahoval tento tradičný európsky myšlienkový rozmer minimálne v dvoch smeroch: smerom k tretiemu svetu a globalizmu a smerom k veciam presahujúcim samotného človeka, teda k „mimoľudskej“ prírode.

Na záver len toľko, že po Josefovi nám toho zostalo nesmierne veľa. A netýka sa to len vecí hmatateľných či tých, ktoré zostali na papieri, alebo v podobe zákonov ovplyvňujú náš život dodnes. Ale týka sa to aj  roviny vízií, ideálov, inšpirácií, poctivých pokusov a nenaplnených zámerov. A napokon, ale nie na poslednom mieste, aj toho, čo je v dnešnom zrelativizovanom svete stále vzácnejšie. Josef Vavroušek pre nás dodnes predstavuje pozitívny ľudský vzor charizmatickej  osobnosti mimoriadneho nadania, poznania, videnia, prehľadu i nadhľadu schopnosti, sily, húževnatosti, charakteru, zásadovosti, otvorenosti, empatie i solidarity.

Mikuláš Huba

Vedecký pracovník Geografického ústavu SAV, čestný predseda Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR, zakladajúci člen Slovenského ochranárskeho snemu a člen Výboru Ceny Josefa Vavrouška FSV UK